Dominik kardinál Duka OP 
arcibiskup pražský

Novoroční rozhovor pro deník Postoj

6. ledna 2018
Rozhovory

 

Keď sa pred 25 rokmi delilo Česko-Slovensko, slovenský katolícky kňaz a líder podzemnej cirkvi Vladimír Jukl povedal, že je to zle, pretože Slováci budú Čechom chýbať. Chýbame vám?
Vlada Jukla som poznal osobne, jeho slová boli názorom mnohých z nás. Hoci sme boli jedným štátom, postavenie cirkvi v Česko-Slovensku bolo iné na Slovensku a iné v Česku, štát a federálna vláda museli túto odlišnosť rešpektovať. Možno to rešpektovali viac, než bola reálna sila slovenského katolicizmu, ale keďže to bol citlivý ukazovateľ, pre českú cirkev z toho plynula istá výhoda. Rozdelenie nebolo pre nás jednoduché, situácia sa vyostrila.

Čo máte na mysli?
Nebudem teraz prijateľný pre všetkých, česká strana začala kriesiť a optimalizovať mýtus Prvej Československej republiky a prezidenta Masaryka, akoby to bolo ideálne obdobie bez napätí, sporov či korupcie. Vidina zlatého veku. Ale musíte mi dovoliť, aby som podobný problém opísal aj na druhej strane. Na Slovensku začala časť ľudí mytologizovať obdobie slovenského štátu, vnímal som to o to citlivejšie, že som o týchto témach mal možnosť hovoriť ako mladý človek, keď som bol v Trnave.

Čo ste tu robili?
Nastúpil som na výkon vojenskej služby, bolo to v 60. rokoch. Mal som príležitosť stretnúť Dominika Tatarku, pána kanonika Jarábka, ktorý sa vrátil z väzenia, hovoril som s biskupom Lazíkom, ktorý bol veľmi otvorený. Zažil som rok 1964, o ktorom sa málo hovorí, my ako armáda sme vtedy so zbraňou v ruke obklopili kasárne vnútornej stráže, ktoré boli pri dnešnej trnavskej katedrále, naše kasárne kpt. Nálepku sídlili v budove dnešného arcibiskupstva. Vnútri komunistickej strany došlo k veľkému pnutiu, hovorilo sa vtedy o mocenskom napätí medzi ministrom vnútra a prezidentom Novotným. Dôsledkom bolo, že na oslavy SNP musel prísť sám Nikita Sergejevič Chruščov. Vtedy som pochopil, že slovenská spoločnosť nie je spokojná s národnostnou politikou Československa, dávala to nahlas na vedomie.

Vďaka stretnutiam a rozhovorom s mnohými kňazmi a laikmi som spoznal svojbytnosť a inakosť slovenskej kultúry. Jazyková blízkosť nás na jednej strane spájala, na strane druhej viedla k prístupu väčšieho brata k menšiemu, akoby nešlo o autonómnu osobnosť.

Pripomíname si 25 rokov našich štátov a onedlho aj sto rokov od vzniku spoločného štátu, máme dobré vzťahy, v Česku žijú tisíce Slovákov, Slovák vyhral české voľby. Aký je vplyv Slovákov na českú spoločnosť?
Celkom určite sa posilňuje počet mladých Slovákov v Prahe, Brne a veľkých mestách, odvážil by som sa povedať, že až milión ľudí má dnes v Českej republike slovenský pôvod. Štatistiky v oblasti národnosti, rovnako ako viery nie sú úplne relevantné, to pripúšťa samotný štatistický úrad, musí sa to zisťovať dodatočnými výskumami. Dôležité je, že niet stopy po nacionalizme. Mimochodom, česká xenofóbia, o ktorej sa toľko hovorí, je trochu výtvorom médií. Samozrejme, že existujú krikľúni a demagógovia, ktorí dokážu všeličo povedať, ale to je iná vec a trochu aj zodpovednosť iných strán, ktoré nereflektujú niektoré témy. Víťaz parlamentných volieb je Slovák, primátorka Prahy Slovenka a vďaka slovenským a poľským mladým, ktorí zostávajú po škole žiť v Prahe, naša cirkev rastie a mladne.

Trochu to priblížte.
Moja diecéza je dnes najmladšou diecézou v Česku, ak hovoríme o počtoch a účastníkoch na bohoslužbách. Ide najmä o nové pražské štvrti a oblasti, kde sa rozvíjajú moderné technológie. Stavajú sa tam nové cirkevné budovy, komunitné centrá, aj bavorskí biskupi nám to závidia. Prináša to nový rys do nášho katolicizmu.

Ešte v období Československa som odlišoval český, moravský a slovenský katolicizmus, nie v zmysle, ako sa určitá časť nafúkancov domnieva, že český katolicizmus je intelektuálny. Nie je to pravda. Český katolicizmus má v sebe istú paradigmu skepticizmu, prevažuje v ňom filozofická rovina nad teologickou. Moravský katolicizmus má v sebe rovnováhu, na Slovensku prevažuje teologický rozmer nad filozofickým. Je to dané odlišnou spiritualitou. V Čechách je spiritualita skupín, ktoré zdôrazňujú filozofické racio, na Slovensku je viditeľne silnejší vplyv kresťanského východu s dôrazom na dogmatickú a teologickú rovinu, na tajomstvá. Nie je potrebné toľko si klásť otázky, zdôrazňuje sa modlitba, praktické usporiadanie života. Tiež je tu historicky väčšia oddanosť voči pápežstvu. Vidieť, aká literatúra sa prekladá od prvej svetovej vojny. Na Slovensku boli silnejšie románske diela, na Morave je to frankofónny vplyv, najmä vďaka dominikánom, v Čechách dodnes prevažuje literatúra z nemeckej oblasti, tzn. z toho katolícko-protestantského konfliktu.

A ešte jedna vec. Na čele slovenskej farnosti v centre mesta stojí slovenský Maďar, ktorému sa podarilo dosiahnuť, že sa tu stretávajú Slováci a Maďari. Je to neuveriteľná symbióza.

 

Za uplynulé dve desaťročia sa výrazne zmenili naši politici. Politikov, ktorí vedeli krajinu zaujať myšlienkou a ručili svojou integritou, nahradili technicky zdatnejší, ale osobnostne vyprázdnenejší politici. Ako vnímate túto premenu?
Po roku 1989 sme mali hrdinov, chýbali nám manažéri. Po roku 1989 vstúpili do politiky ľudia, ktorí boli veľmi silne formovaní istým typom vzdelania a príkladmi charakteru. Išlo aj o tzv. bytové semináre, v Prahe treba spomenúť filozofa Jana Patočku, boli to ľudia, ktorých intelektuálny svet sa formoval na prelome 19. a 20. storočia, pretože mali učiteľov z tohto obdobia. Potom prišlo nacisticko-komunistické zglajchšaltovanie vzdelania. Problém je, že títo ľudia nevychovali novú generáciu.

Noví politici ovládajú technológiu straníckosti a moci, ale vlastné posolstvo chýba. Azda to súvisí aj s tým, že zažívame takú vysokú životnú úroveň, aká u nás nikdy nebola. Je tu generácia frustrovaných rodičov zo socializmu, ktorá stratila svoje pozície a nedokázala sa s tým vyrovnať. Vytvára to veľkú spoločenskú priepasť. Hrozné je, že vzdelávací systém sa v takom kľúčovom období stále trápi nad školskou reformou, prebieha stále experimentovanie a spochybňovanie, pričom potrebujeme zásadnú zmenu a aspoň 20-ročnú stabilitu. Nájdeme, samozrejme, výborných kantorov a kantorky, ktorí tým nesmierne trpia.

Z obdobia normalizácie máme skúsenosť, ako devastačne pôsobili na krajinu oportunistickí komunisti, ktorí nebrali ohľad na krajinu, moc si chceli udržať výmenou za istý materializmus. Dnes žijeme v slobodnej krajine, o veciach možno diskutovať, čo je veľký rozdiel. Napriek tomu, aký má dosah na naše národy, ak vládnu politici, ktorí sú oportunistami našej doby, chýba im mravná integrita?
Ťažko na to odpovedať. Jedno maďarské príslovie hovorí, že každý národ má takú vládu, akú si zaslúži. Kríza je hlboká, pre niekoho je to vždy bolestné. Chýba nám kontakt so všednou realitou. Potom nasleduje vyššia úroveň, zaostávajúce vzdelanie. Náročnejšia škola a vyššie požiadavky nás môžu iba oslobodiť. Tretí rozmer je mravný, všetko sa začína od rodiny. Nikto z nás by neprežil nacizmus a komunizmus, keby sme nemali zázemie rodiny. Iba v rodine sa naučíme solidarite, subsidiarite, vzťahu k pravde. Ale v akom stave sú naše rodiny dnes? Čo tam nová generácia získa? Ak nebude základom našej spoločnosti rodina, ale, naopak, mentalita single, tak to nemôže dopadnúť dobre. Je to narušenie identity a osobnosti človeka.

Čo to znamená pre spoločnosť?
Ničí ju to, každý presadzuje iba seba a svoje práva. Deformuje to politický život, na tom sa zhodneme aj s väčšinou spoločnosti. V momente, keď to otočíme na očakávania voči jednotlivcom a rodinám, je koniec. A to platí aj o cirkvi. Ani cirkev nemôže zdôrazňovať iba seba a svoje výsady a výhody, aj to spoločnosť ničí. Aj cirkev musí byť solidárna s tým, čo je, musí mať odvahu to povedať. Platí to pre všetkých.

Keď to chýba, k čomu to vedie?
Jeden má taký názor, druhý zase onakú víziu, politik klame, ale už to nie je klamstvo, pretože je to len iný pohľad. K obnove politiky možno dôjsť iba obnovou vzťahu k pravde. Politické striptízy nemajú význam, veci netreba vykričať, ľudia musia cítiť, že politika hľadá riešenia ich problémov, že im rozumie. Zvykli sme si lacno nálepkovať, ten je fašista, ten nacista alebo komunista. Koľkí z tých, čo tieto označenia používajú, vedia, čo bol fašizmus? Ak sa niekto dostane do parlamentu, aj keď je to demagóg, musíme s ním rokovať. Musíme ukázať jeho demagógiu a ukázať prevahu lepšieho prístupu. Ak sa niekto dostane do parlamentu, ak to systém dovolil, musím ho rešpektovať, nie zašliapať do zeme.

Prejdime ku katolíckej cirkvi. Naše cirkvi sa v mnohom líšia, česká, slovenská, nemecká či poľská, každá má iné problémy a musí na ne reagovať. Vidíme však často až prekvapivo veľké rozdiely. Nemecká cirkev má prázdne chrámy, na mnohé normy minulosti rezignuje a snaží sa preukázať vďačnosť za to, že ešte niekto do kostola chodí. V Poľsku vidíme milión ľudí modliť sa na hraniciach za Európu, s apelom až nárokom voči okoliu. S vedomím, že situácia v Poľsku a Nemecku je iná, čo je dnes úlohou cirkvi?
Tak ako musí byť pravdivá politika, musí byť pravdivá aj cirkev. Jedno slovenské príslovie hovorí: V katolíckej cirkvi sa ťažko žije a dobre umiera. Luteránom sa ľahšie žije a horšie umiera. (Úsmev.) Nech mi to bratia luteráni odpustia, ide o ľudovú múdrosť odpozorovanú zo života. Nemecká spoločnosť je omnoho viac poznamenaná hrôzami prvej a druhej svetovej vojny, bola vystavená oveľa väčšej devastácii vnútorného života a života podľa svedomia, než to bolo u nás. Cirkev si musí byť vedomá, že má mať nejaký spoločenský program. Robí to už apoštol Pavol, všetko niečo stojí, bez námahy sa nemožno zlepšovať ani v športe. Ale to, čo dosiahneme, za to stojí. Takýto prístup sa musí vrátiť do cirkevného života. Žiaľ, v mnohých krajinách v jednotlivých cirkvách víťazí prístup, že bude najlepšie, ak latku dáme čo najnižšie, aby sme zachovali počty. Ale odkedy sa kresťanstvo hodnotí podľa kvantity? Potrebujeme to doplniť priateľstvom, záujmom o toho druhého, pomôcť mu, keď to potrebuje. Žiaľ, v nemeckej alebo rakúskej cirkvi vidíme, ako sa stali veľkými organizáciami s množstvom personálu a peňazí. A to ich zväzuje. Cirkev v Poľsku, naopak, žije z vedomej podpory tých, ktorí ju slobodne tvoria.

Čo z toho vyplýva pre budúcnosť?
Cirkev by mala mať čo najmenej inštitucionálnu mentalitu, musí byť omnoho viac spoločenstvom. Naše cirkvi to počas komunizmu zažili. Aj my v českej cirkvi už vidíme to inštitucionálne pokušenie. Znamená to závislosť od ďalších inštitúcií, obávam sa ale, že to ide na úkor vnútornej atmosféry daného spoločenstva. Nemali by sme tomu podľahnúť, hovorím to teraz aj za seba, pretože je to veľmi ťažké, zodpovednosti za bremeno inštitúcie sa nemožno vzdať, treba urobiť maximum, aby sa veci nezhoršovali. Lenže čo je viac: skutočná viera alebo fungujúca inštitúcia?

Aby to bolo ťažšie, pridávajú sa stále častejšie konflikty vnútri cirkvi. Súčasťou jedného ste aj vy, naposledy išlo o nekultúrny útok Tomáša Halíka v Lidových novinách (písal o „telnom prelátovi s barokným kadidlom“, pozn. red.). Vidíme to aj vo Vatikáne, naprieč svetom. Jedným problémom je nejasnosť, ktorá mnohých mätie. Druhým osobné, často útočné a vášnivé zaujatie. Neznamená to, že by obidve strany konfliktov boli rovnocenné, napriek tomu, ako treba k tomuto problému pristúpiť, aby došlo k zlepšeniu?
Žijeme v globalizovanej dobe, pre cirkev je tým ihriskom Vatikán, tam sa to celé premieta. Nebudem ale hovoriť o Vatikáne alebo Slovensku, musím si riešiť problém doma. Pokiaľ ide o Tomáša Halíka, ja, samozrejme, nemienim tento spor riešiť silou, len si kladiem otázku: má strach o situáciu a budúcnosť našej cirkvi? Úmyselne hovorím o strachu. Ale týka sa to aj mňa, nejde len o Tomáša Halíka. Tento strach nás musí viesť k otázke, či sú niektoré spory potrebné, či za to stoja. Druhá vec je motív. Nepredpokladám, že by ho viedli nejaké falošné motívy, ale obávam sa, že nám chýba istá veľkorysosť a slušnosť. O to viac, že doba slušnosti nepraje.

Slušnosť je potrebná, ale zdá sa, že aj konflikty sú potrebné, že ich treba zviesť.
Samozrejme, že sú potrebné, ale mali by sa riešiť noblesne, ako verili aristokrati, noblesa by nás mala zaväzovať. Z hľadiska záujmu o pravdu len dodám, že tak, ako sa to deje, to dobre nie je. Hoci žiadneho kňaza nepovažujem za svojho podriadeného, predsa len je niečo iné, ak spor vedú dvaja biskupi alebo prebieha medzi kňazom a biskupom. Sú chvíle, keď treba povedať dosť. A keď to povie človek desaťkrát a k ničomu to nevedie, musí si položiť otázku, ako ďalej.

Jeden starý poľský biskup mi raz dal radu. Ktokoľvek od teba bude odchádzať, aj keď mu nevieš pomôcť, nesmie odchádzať smutný a bez povzbudenia. A keď budeš hovoriť s kňazmi, nikdy nesmieš dopustiť, aby si kňaza urazil. Môžeš mu vytknúť podľa práva, ale nikdy ho uraziť. Tento princíp by mal platiť nielen v cirkvi, ale aj v rodine a spoločnosti.

Čo by ste zaželali komunite denníka Postoj, našim čitateľom a redakcii?
Rozdelenie, ku ktorému došlo pred 500 rokmi, neviedlo k zlepšeniu. Na jednej ani druhej strane. Rozdelenie nepomáha. Keďže máte katolíckych aj protestantských čitateľov a medzi sebou aj protestanta, zaželal by som vám, aby ste udržali dialóg. To znamená vedomie, že ide o spoločnú vec, aby ste sa neodcudzili a tvorili prostredie, kde v sebe vidíte bratov a sestry.

Autor: Jaroslav Daniška
Převzato z: www.postoj.sk