Ako sa vyvíjala vaša cesta ku kňazstvu a na biskupský stolec? Ako sa z malého Jaroslava stal Dominik a arcibiskup?

Vyrastal som Hradci Králové a  mal som vysnívané všetky možné dobrodružné povolania, ktoré som považoval za hodné muža, ako letectvo či námorníctvo, podľa vzoru môjho otecka. V štrnástich rokoch som po prvý raz započul hlas, ktorý ma volal ku kňazstvu, bolo to však úplne neuvedomelé. Po maturite som sa hlásil do seminára, no neprijali ma, lebo som nemal správny kádrový profil. Šiel som preto na dva roky pracovať do královohradeckej Škodovky. Vojenskú službu som začal v Prahe, no potom som bol skoro celé dva roky v Trnave, kde ma i pobirmoval biskup Ambróz Lazík. Po vojne som opäť uvažoval o tom, že sa prihlásim do seminára a pýtal som sa aj jeho, či by to nebolo možné v Bratislave. Bolo to v období pred Pražskou jarou, no aj tak mi odporučil litoměřický seminár, kde ma opäť neprijali. Po tom, čo sa v roku 1961 uskutočnila vo Viedni schôdzka Kennedy – Chruščov, došlo k uvoľneniu vo vzťahu Cirkvi a štátu alebo lepšie povedané komunistického režimu a Cirkvi. Napokon som absolvoval štúdiá a v roku 1968 som sa nelegálne stal novicom dominikánskeho rádu. Vtedy sa stal z Jaroslava Dominik a z královohradeckého bohoslovca dominikánsky klerik. V Litoměřicích ma v roku 1970 vysvätil za kňaza kardinál Štěpán Trochta . Od roku 1970 do roku 1975 som pracoval v duchovnej správe v Pražskej arcidiecéze v západočeskom pohraničí vo farnostiach Chlum sv. Maří nad Odří neďaleko Karlových Varov, v Jáchymove a skončil som neďaleko rodiska sv. Jana Nepomuckého v Nových Mitroviciach. V roku 1975 mi však bol odobraný štátny súhlas a pätnásť rokov som pracoval v plzenskej Škodovke. Rozhodnutie pre kňazstvo nebolo teda rozhodnutím pre rehoľu, mojou veľkou láskou však boli vždy jezuiti a dominikáni. Dominikáni napokon „zvíťazili“.

Prečo?

Jednak preto, lebo som rád čítal dominikánsku literatúru a jednak preto, že som mal veľmi rád liturgiu a – nech mi to bratia jezuiti odpustia – jezuiti nekladú na ňu taký veľký dôraz. Meno Dominik som dostal od vtedajšieho provinciála a s týmto menom som v roku 1970, v čase krátkeho uvoľnenia, ktoré trvalo do roku 1972, vystúpil na verejnosť. Rehole boli vtedy chápané ako súkromné cirkevné iniciatívy.

Prenesme sa teraz z osobnej roviny do spoločenskej. Aký bol v čase komunizmu v Česku vzťah podzemnej a oficiálnej Cirkvi?

Počas Pražskej jari sa vrátili biskupi do Litoměřic, Českých Budějovic, v Prahe bol vtedy ešta biskup František Tomášek, do úradu sa vrátil brniansky biskup, neobsadený zostal iba Olomouc. Keď vzniklo Pacem in terris ako obnovené kňazské mierové hnutie, nemali sme s ním, pravdaže, žiaden kontakt. Biskupi postupne umierali a naším nestorom zostával kardinál Tomášek, ktorý o týchto aktivitách veľa vedel, no nechcel byť informovaný do detailov. Keď naša rehoľa vtedy prijímala niekoho nového, každého si overovala v Poľsku a Nemecku a práve tam uchovávala tajný archív, teda nie vo Vatikáne, lebo sme vedeli, že Vatikán je stále atakovaný spravodajskými službami socialistického tábora, kde hrali významnú rolu aj českí agenti. Preto náš generalát neviedol tieto informácie vo svojej evidencii – dostali sa tam až po roku 1990.

Koľko mala v tom čase česká provincia členov?

Česká provincia sa ešte v čase komunizmu premenila na česko-slovenskú provinciu a dosiahla počet 145 členov. Potom sa opäť rozdelila, čo bol od začiatku náš zámer. Začali sme najskôr vytvorením slovenského vikariátu a potom došlo k rozdeleniu.

Ktoré osobnosti vás najviac ovplyvnili v období vášho formovania?

Prvý vplyv majú, pravdaže kňazi, s ktorým je človek v bezprostrednom kontakte. V mojom prípade to bol náš správca farnosti Stanislav Fogl, ďalej kapitulný vikár Václav Javůrek, generálny vikár Josef Hájek. V rámci dominikánskeho rádu to bola nepochybne osobnosť Metoděje Habáně či môjho predchodcu v úrade provinciála Ambróza Svatoša, ďalej to boli poľskí dominikáni – dlhoročný provinciál otec Michail Mročkowski, otec Valentín Potworovski. Mohol by som vymenovať celú plejádu mien, no z bezprostredného kontaktu bol jednoznačne najvýraznejšou postavou otec Metoděj Habáň, ktorý bol náš formátor a potom sme dva roky spolu žili a pracovali na Chlume. Bol to človek s veľkým spoločenským rádiom a neuzatváral sa iba do cirkevných hraníc. Vedel, že pôsobenie kňaza nie je viazané na nejaké stanovené hranice. Zdôrazňoval prácu s hľadajúcimi, ktorí si kladú otázky o poznaní Boha a považoval ju za dôležité pole pôsobenia dominikánskej rehole. To sa stalo vlastným aj mne – vytváral som si kontakty s literátmi, ktorí sa neskôr stali protagonistami Charty 77, ale aj s ľuďmi zo zahraničia, ktorí k nám prichádzali prednášať, napríklad súčasný viedenský kardinál Christoph Schönborn.

Stáli ste za prekladom Jeruzalemskej biblie do češtiny. Ako ste sa k tejto práci dostali?

Mojou veľkou láskou bola liturgika a biblistika. Neviem, kde by som bol, keby nebolo 21. augusta 1968, lebo som mal ísť študovať na jeruzalemskú biblickú školu. Ako prvý mi dal Jeruzalemskú bibliu do ruky profesor Václav Wolf, neskorší dekan pražskej Teologickej fakulty, ktorý vedel, že biblistika je základ teológie. Potom som si zaobstaral Jeruzalemskú bibliu v nemčine, lebo s Francúzskom sme nemali úzke kontakty. V tom čase som mal na starosti výchovu kléru a spolupracovali sme pri tom aj s inými rehoľami. Potrebovali sme teda preklad Biblie, ktorý bude mať aj komentáre, úvody a poznámky. Jeruzalemská biblia bola vtedy bezpochyby svetovým bestsellerom. Hľadali sme cestu, ako ju vydať v češtine, no uvedomovali sme si, že na takúto prácu nemáme dostatočnú prípravu. Ďalší problém bol, že Jeruzalemská biblia pri svojom prvom preklade od začiatku spolupracovala s francúzskymi básnikmi a filozofmi. Môj spolubrat Albert Beneš sa zoznámil s profesorom Stanislavom Krátkym, ktorý bol biskupom tajnej cirkvi a vtedy bol farárom v Kunštáte, na mieste, kde sa usadil básnik František Halás so svojou manželkou. Slovo dalo slovo a uskutočnilo sa spoločné stretnutie. Vedeli sme tiež, že jestvuje skupina prekladateľov týchto francúzskych autorov a videli sme v tom istú cestu. Rokoval som predtým aj s biblistami Václavem Bognerem a Františkem Novákom, ktorí však pracovali v oficiálnej cirkvi a báli sa, žeby sa všetka ich práca zničila, pretože by im odobrali štátny súhlas, a to sme museli rešpektovať. Nemali sme hypotetický hebrejský text, pretože Jeruzalemská biblia si vytvorila svoj text, ktorý bol odlišný od štandardného hebrejského. Rozhodli sme sa teda, že budeme vychádzať z francúzskeho textu. Vytvorili sme asi desaťčlenný tím bibhlistov, ktorí preklad kontrolovali a porovnávali s hebrejským oroginálom. V tom čase sme mali iba Kittlovu bibliu, mali sme však viacero exemplárov Jeruzalemskej biblie. Na konci sme už, našťastie, mali aj Štuttgartskú bibliu, vďaka ktorej sme pochopili mnohé veci v Jeruzalemskej biblii. Bola to dlhá i náročná práca a myslím si, že z biblistiky som sa najviac naučil pri tejto spolupráci. Potom však prišiel rok 1989 a všetko sa zmenilo. František Halás sa stal veľvyslancom pri Svätej stolici a spolu s manželkou Dagmár odišli do Ríma, čím nemali čas na prácu s Jeruzalemskou bibliou. Ja som začal učiť v Olomouci a pomáhal som v Konferencii vyšších rehoľných predstavených. Preklad sa teda zdržal, ale na druhej strane to bolo dobré, lebo nám pribudlo ďalšie kritické čítanie. Mali sme aj rozhlasové čítanie a rozhlasový redaktor a vzácny človek Josef Melč urobil v tomto smere obrovský kus práce. Ustavične nás bombardoval otázkami k prekladu a tak sme museli text odznova kontrolovať. Musím povedať, že bol najlepším čitateľom a korektorom prekladu Jeruzalemskej biblie.

Koľko trval preklad Jeruzalemskej biblie od úplneho začiatku až po vydanie?

Dá sa povedať, že asi tridsať rokov, vytiskli ji v Číne v roku 2008.

Prenesme sa opäť do širšej roviny. V čom vnímate rozdiely a podobnosti v Cirkvi na Slovensku, Morave a v Čechách?

Myslím, že základné rozdiely sú dané historicky. Spája nás cyrilo-metodská misia, ktorá zasiahla časť územia Slovenska i Moravu. Myslím si však, že Pribinovo kráľovstvo a Čechy boli na jej okraji. V stredoeurópskom slovanskom prostredí však predsa len vznikol akýsi útvar ovplyvnený východným kresťanstvom, ale aj západným, pretože keď Cyril a Metod dostali placet od pápeža, stala sa ich misia pápežskou, nie byzantskou. Väčšina bádateľov sa dnes dokonca prikláňa k tomu, že ich misia bola západná liturgia v slovanskom jazyku. Prirodzene, východné prvky tam zostali. Ako biblista však musím uznať, že ich preklad Biblie ovplyvnil aj český preklad a český preklad ovplyvnil všetky ostatné slovanské preklady.

Od Karola Veľkého spadali Čechy do nemeckej časti Rímskej ríše. Morava sa vyvíjala oddelene a vytvorila sa tam samostatná cirkevná provincia. Slovensko bolo súčasťou Uhorska, ktorému vládol osvietený panovník kráľ Štefan. Na vysvetlenie dejinných súvislostí používam rád istý model. V minulosti boli hlavnými komunikačnými kanálmi rieky. České rieky smerujú na západ a môžeme povedať, že český priestor bol orientovaný viac západne. Naopak Morava sa vlieva do Dunaja, ktorý pokračuje smerom na východ a na Balkán až do Konstantinopolu, takže vplyv z východu je tam výraznejší – podobne ako na Slovensku. Ďalšia moravská rieka Odra tečie cez Sliezsko smerom hore do Baltského mora. Na základe týchto vplyvov prechádzala Cirkev na Slovensku, Morave či v Sliezsku svojbytným vývojom.

Český katolicizmus je filozofickejší, čo je dané historickým postavením Prahy – bola to obrovská križovatka mnohých kultúr. Moravský katolicizmus je viac cirkevný a teologický. Cirkev tam totiž hrala väčšiu rolu ako v Čechách, kde ju po husitských vojnách už nezohrávala. Olomoucký arcibiskup Rudolf bol cisárovým bratom, preto bol väčší politický život v Olomouci ako v Prahe.

Svoj pohľad na Slovensko som si vytvoril predovšetkým počas vojenskej služby v Trnave. Objavil som ho ako svojbytnú kultúru a Cirkev s inými akcentmi. Orientácia na románsky svet bola v slovenskej Katolíckej cirkvi omnoho väčšia ako než Cirkvi v Českej republike. Vydavateľstvo Spolku sv. Vojtecha vydávalo pred druhou svetovou vojnou autorov z románskeho katolíckeho prostredia – španielskeho, talianskeho, francúzskeho –– napríklad Henriho de Lubaca a jeho epochálnu knihu Zápas s Bohom, Jaquesa Maritaina a jeho dielo Traja reformátori. Preklady týchto autorov sme v Česku nemali, u nás je silnejšia orientácia na nemecké prostredie.

Ponúkli ste nám stručný dejinný exkurz. Prečo je dôležité poznať dejiny a tradíciu, v ktorej sme vyrástli?

Nie som historik, história je iba moje hobby. Kedysi bola dokonca mojím väčším koníčkom ako Biblia. No časom som pochopil, že Biblii neporozumieme bez znalosti histórie a politológie. Ak chcete rozumieť súčasnej politike – to je môj názor – prečítajte si prorokov. Zistíte, aké je to obrovské dobrodružstvo. Keď prorok Jeremiáš varuje pred Novobabylonskou ríšou, je to akoby teraz niekto varoval pred portugalskou veľmocenskou politikou. Zdalo sa  to šialené, no bolo to Božie. Keď vidíte, ako Boh hrá svoje politické šachy, tak ich hrá i dnes. Históriu nemáme pochopiť preto, aby sme odsudzovali minulé doby, ale skôr preto, aby sme si uvedomili, koľko je toho v našom živote časovo podmieneného a koľko je v ňom človečiny. Časová podmienenosť ani človečina však nemôžu udusiť Boží elán, Božieho ducha.

S tradíciou niektorí veľmi úzko spájajú tradicionalizmus. Na začiatku vašej knihy Duch pravdy citujete kardinála Johna Henryho Newmana, ktorý hovorí, že tradícia je živá viera otcov, tradicionalizmus mŕtva viera synov. Prečo dnes vidno aj v Cirkvi návrat k tomu, čo sa nazýva tradiconalizmus, teda mŕtva a skostnatelá viera synov?

Prudký vedecko-technický a technologický rozvoj, vytvára určitú neistotu a my sme nedržali krok v oblasti katechézy a čiastočne i teológie, ktorá sa stala úzko školskou, aplikovanou teológiou pre profesionálov, teda kňazov, ktorí sú pripravovaní na svoje povolanie. Je to niečo ako všeobecná medicína. Vieme však, že všeobecná medicína nežije z výuky všeobecnej medicíny, ale z veľkých laboratórnych výskumov a musíme si priznať, že nám v súčasnej teológii chýbajú výrazné vedecké výskumné centrá. To nie je odsudzovanie Cirkvi, ale obrovský spoločenský proces, pretože sa rozpadala filozofia ako taká. Filozofia tápe, pretože začali tápať iné vedy. Postmoderna sa v hlavách ľudí presadila ako neviazanosť. Keby som mal odcitovať svojho priateľa profesora Ladislava Tondla „pokora vedy si musí priznať, že tajomstvo sveta ju presahuje“. Nie je to však neviazanosť a odmietnutie vedeckých prác.

Spomínal som krízu katechézy. Dnes má už 10 – 12-ročné dieťa pocit, že to, čo ho učíme na náboženstve, neodpovedá na jeho otázky. V Česku máme vieru v „něcizmus“. Významný francúzsky katolícky filozof Rémi Brague vo svojej knižke O Bohu křesťanů hovorí, že ide o poctivé konštatovanie. Keď v noci otvorím okno a dívam sa do záhrady, tak tam čosi je - „něco“. A to nie som ateista alebo agnostik, som ten, kto vie, tuší, teda začína bádať. Tu si musíme priznať, že nám nestačí minimalistická negatívna teológia, ktorá v Cirkvi vyvoláva tradicionalistické tendencie. Pretože človek chce viac svetla. Musíme konštatovať, že naša psychologická definícia viery ako skoku do tmy, nie je teologickou výpoveďou. Patrí do oblasti psychológie. Viera nie je obeť poslušnosti a rozumu, ale dar, ktorý oslovuje človeka v jeho ľudskom rozmere a človek je človekom preto, lebo je tu, ako hovoril Aristoteles, animal rationale, čiže viera pomáha človeku chápať súvislosti. Áno, je tam aj určité spočinutie, ale to už nie je viera, to je dôvera, a tá vyrastá z pokory. Strach zo straty viery a konštatovanie, že nie sme úspešní, nás vedie do dvoch extrémnych pozícií. Prvou je návrat späť – to, čo bolo,  je lepšie. Vtedy ľuďom hovorím – tak si to skúste. Druhým extrémom sú rýdzo progresivistické postoje a sme svedkami, že nie sú úspešné. Keď si vezmeme prieskumy verejnej mienky, vidíme, že náboženské spoločenstvá, ktoré sa snažia byť čo najsekularizovanejšie, nemajú prakticky nijaký úspech. Oslnia ako určitá rarita, ale nemáme tu napríklad milión vyznávačov nejakého progresivistického náboženského smeru.

Aký by mal byť vzťah Cirkvi a štátu? Niektorí vyčítajú Cirkvi, keď spolupracuje so štátom a chceli by byť stále v odboji, iní si zas vedia predstaviť aj užšiu spoluprácu.

Konštitúcia Gaudium et spes a napokon aj samotná teológia a jednotlivé odbory sociálnej náuky Cirkvi nás učia, že Cirkev a štát sú nástroje, ktoré majú pomáhať a chrániť. Ak si to neuvedomia, tak si Cirkev a štát buď konkurujú alebo si navzájom pomáhajú, no vôbec to nemusí byť v prospech spoločnosti. Môže to vytvoriť – ako hovorili súdruhovia – akúsi nadstavbu, tá však nemá nijakú väzbu. Cirkev má cestu na záchranu človeka a štát má v duchu solidarity a subsidiarity viesť ľudí k bonum comune. Myslím si, že tu vždy bude otázka, kde môžeme spolupracovať a kde máme každý svoju autonómiu, do ktorej by sme si nemali zasahovať.

Preto máme kategoriálnu pastoráciu, charitatívne inštitúcie, napr. cirkevné školstvo. Nemali by sme si však myslieť, že zmyslom cirkevného školstva je vychovať vzorného katolíka. Jeho cieľom je pomôcť spoločnosti, aby sme mali pevných, charakterných a vzdelaných ľudí. K tomu patrí aj otázka Cirkvi, služby i otázka viery. Viera totiž nie je niečo, čo patrí do sakristie a do súkromného vlastníctva, je to spoločenský kvas, ktorý štát nemôže ponúknuť.

Aké sú podľa vás súčasné výzvy pre Cirkev v Českej republike?

Prvou je skutočná a pravdivá otvorenosť, oslovenie. Nejde o moralizovanie alebo kritiku spoločnosti, ale o to, aby sme žili s touto spoločnosťou a slúžili jej. A ak jej súžime, musíme Cirkev otvoriť pre človeka, ktorý hľadá a on musí cítiť, že ho prijímame. Preto Pána Ježiša obklopovali zástupy. Keby ich iba kritizoval, tak by ho ľudia nepočúvali, išli by inde. Na to, aby sme takto mohli pôsobiť, potrebujeme obnovu teológie a katechézy, to znamená aj obnovu teologického štúdia, ktoré nesmieme postaviť iba na aplikácii, ale na tom, že sa bude teológia zaoberať skutočnými otázkami a problémami doby. Ďalšou výzvou je otázka vzťahu Cirkvi a štátu v perspektíve konštitúcie Gaudium et spes, to znamená v starostlivosti o spoločnosť. Tu chcem varovať pred tzv. farským getom, teda snahou postaviť Cirkev iba ako Cirkev fungujúcich farností. Niežeby som bol proti farnostiam. Farnosť však musí byť širšia, preto je nutná kategoriálna pastorácia a charitatívne pôsobenie Cirkvi, ako aj jej pôsobenie v oblasti školstva.

Prežívame sviatky Narodenia Pána. Ako chápete podstatu Vianoc a ako ich prežívate?

Moje prežívanie Vianoc sa nelíši od prežívania malého chlapca. Vianoce majú v sebe základnú teologickú výpoveď. Človek nie je to, čo má, ale to, čo je, a ako otvorená bytosť túži po daroch. Na Vianoce nás Boh obdaroval, pretože sa stal jedným z nás. To je ten najväčší dar. Na Vianociach nebolo ani v detstve to najkrajšie, či som dostal kolobežku alebo bicykel, ale vedomie, že ma rodičia mali radi – a to platí na Vianoce i dnes. Vianoce dnes potrebujeme prežiť, aby sme vedeli, že sme jeden druhému darom – a práve na to slúžia darčeky. Nie je podstatné či je to niečo značkové, ale či som v darčeku vystihol to, čo urobí druhému radosť.